Prekliatie svätého kláštora

Piatok večer.
Zašitý hostinec U Capovho kopyta bol nečakane narvaný na prasknutie. Čašníčky sa zvŕtali pomedzi staré, začiernené stoly a obratne nosili čoraz podnapitejším a hlučnejším zákazníkom alkohol. Hostinský len len, že stíhal čapovať. Na pult hojne cinkali medené hrivny, ukrajovali sa uctihodné kusy strieborných, ba občas sa našlo i za palec zlatej hrivny. Kde tu sa našiel podgurážený hosť s veľkými rečami a možno aj zbraňou. Ale dvaja statný svalnáči so zjazvenými tvárami opretý každý z jednej strany o krčmárenský pult, veľmi ochotne takémuto trúfalcovi pripomenuli zásady vzťahu krčmár -zákazník.
Hoci sa to nezdalo, tento zastrčený hostinček mal aj vlastné pódium naľavo od baru. Drevené pódium z dubového dreva bolo staré a zaprášené. Krčmár vnímal bardov a umenie obecne ako panský výstrelok nehodný deravého meďnáka, takže sa oň ani moc nestaral. Veď dosť, že musel tomu darmožráčovi platiť jedlo, šatenie a to čudo! Čo by ešte nechcel?
Ten darmožráč sedel za tým najošúchanejším stolom, v úplnej tme. Zdalo sa, že je voči okoliu úplne apatický. Proste len hľadel na dno akejsi sýtočervenej tekutiny, ktorú pravou rukou jemne premiešaval pohojdávaním dreveného pohára. Ľavou rukou hladkal čierne, kožené púzdro položené na stole. No nebol úplne apatický. Všimol si, ako si čoraz opitejší hostia stále viac dovoľujú na čašníčky a následne hrozia bitky.Ak by nejaká prepukla, vložia sa do nej všetci hostia. Ani vyhadzovači to nezastavia a behom polhodiny bude celý hostinec hore nohami. Poznal to. Vzdychol si, akoby sa ho to netýkalo, zobral si púzdro i stoličku a vyšiel s tmy. Na moment si musel zakryť oči. Štípalo to. Prišiel na pódium. Položil si tam stoličku. Sadol si na ňu a otvoril čierne púzdro. Vybral s červenej hodvábnej výstelky čiernu lýru a začal ladiť jej struny. Poočkom pritom sledoval svojich divákov. Klasická zostava. Zlodeji, žoldnieri, černokňažníci, zatrpknutý veštci a proroci, agresívni lykani, rozvážni upíri, lacné, koketné rusalky, strhané víly nymfy a najady. Publikum, ktoré miloval a ono mu jeho lásku náležite oplácalo. Ignorovalo ho. Ale tak to bolo najlepšie. Veď ani panna spočiatku netuší, že sa k nej v noci vkradol úchyl aby ju znásilnil. Bude sa vzprierať, ale nakoniec sa jej to aj proti veškerej moralite a rácii bude páčiť. Jej protesty budú len prosby o viac ohňa, maskované chabým strachom zo spálenia.
Vlastne, neznášal tie upratané salóny. Tých umelých šašov a šašice v oblekoch so strojenými úsmevmi, ktorý kvetnato komentujú každý krok, každé pohľadenie lýry. Šašov, ktorí ovládajú metriku, štylistiku, fabuliku a iné bludy ktoré im vraj dávajú moc objektívneho rozobratia celého umelcovho diela po všetkých stránkach. Tí, ktorí toto tvrdia nosia väčšinou drahé spoločenské šaty, vešajú na seba šperky majú majetky, vily, služobníctvo, manželov, manželky, deti, príbuzných, priateľov sluhov… Skrátka všetko. Užívajú si svoj život a patrične sa oň starajú. To vysedávanie v umeleckých salónoch, nóbl hostincoch a podujatiach berú len ako skrátenie voľnej chvíle. Alebo, ešte horšie, sa tomu stálo venujú. Sponzorujú umelcov bohatými sumami či sami tvoria. A myslia si akí sú prínosný. Myslia si, že svet na nich nezabudne.
Blázni! Spoločnosť je tá najväčšia hlupaňa aká kedy bola, je a bude! To nikto nezmení.
Ale ich neodpustiteľný hriech je vtom, že nechápu umenie. Umenie nie je len ďalší šperk na reťazi aktivít nášho života! Umenie je droga. Vysoko návyková droga, ktorá svojim užívateľom dovoluje prechádzať skrze realitu inam. Je to jedna z mála drog, ktorá priam vyžaduje závislosť aj u obchodníkov.

No a kedže je to droga, ktorá umožnuje prechádzať skrze realitu inam, nevychutnajú si ju oveľa lepšie tí, ktorým realita škodí, než tí, ktorí si ju užívajú? Nedosiahnu zamýšľanú extázu skôr tí, ktorí každé ráno a každú noc preklínajú každú sekundu svojej existencie a život sa im stal bojom i záťažou než tí, ktorí sa na svoj život tešia?
Preto si prostredie plné kriku, piva, tabaku, potu a nadávok zamiloval viac, ako nejaký kráľovský dvor. Publikum čakalo v tom najlepšom stave, zaujaté samo sebou a oň na nich iba mlčky hľadel. Poväčšine nemali veľké vzdelanie. Pochyboval, že budú poznať bylinu z ktorej tento baladický spev vytvoril. Pochyboval, že budú vedieť odborne popísať svoje pocity, alebo vydať nejaké negatívne hodnotenie. Ale dekadencia v každom z prítomných robí celý hostinec v jeho očiach tým najvzdelanejším publikom, aké kedy mohol mať. Bol zaňho rád i keď o ňom ešte nevedelo. Položil ruku na struny a privrel oči.
Začul akoby z veľkej dialky krčmárov vreskot: ,,Ticho! Ticho!" To už sa ale utápal v bezbrehom, neforemnom Chaose zvanom Fantázia. Podobalo sa to závoju ópia, lenže bolo to oveľa silnejšie. Začal spievať:

Ľudia, lykani, prostitútky, opilci, zatratenci, vilý, nymfy, upíri sukubby, démoni, bohovia a iní. Počúvajte všetci!
Rozpoviem vám o jednej dávnej veci,
ktorú spáchal môj praprapraprapraprapraprabrat
keď začal sa s temnými silami hrať.
Stokráť ťa prosím Osud, čas nám vráť!


Teraz v štrnástom storočí,
princ Prospero na umierajúcu krajinu uprel svoje oči.
Do kráľovského kláštora,
zobral si najveselších zo svojho dvora.

Prišli dnu a zatavili brány,
aby ich nestihli krvavé, morové rany.
Mali veľké zásoby, šašov, slečny, víno,
ten, kto by sa teraz rmútil je úplne mimo.
Za múrmi honosného kláštora je teplo a pohodlie,
vonku Smrť krvavým hlasom vykrikuje.

Jeden šlachtic zo sebou zobral umelca,
čo svojim jedinečným humorom
dokázal vyčariť úsmev na tvári aj mrzutým guestorom.
Tiež obdivoval princov vkus,
aj keď nemali príbuznosť múz.

Po šiestich mesiacoch izolácie
sa Prospero vo svojom kláštore rozhodol usporiadať bál
na ktorom každý mysterióznu masku mal.

Večierok sa konal v siedmych honosných sieňach:
V prvej bolo všetko od nábytku, stien, ozdoby až po sklo okna modré.
Druhá komnata bola purpurová.
V tretej dominovala zelená.
Štvrtá sa rozprestierala oranžová.
Piata sa pýšila snehobielov.
Šiesta komnata bola zahalená do fialového plášťa.
Len siedma komnata nebola jednotná,
Svetlo zo sýtočerveného okna dopadalo do tmava čiernočiernej izby
ako kristova krv do pekla.

Vysoké kyvadlové hodiny hodinu čo hodinu bili
Rozvášnený dav sa vždy zastavil v tej chvíli
aby si vypočul Osud, čo sa ho pýta na zmysel,
no dav žiaľ nikdy sám nemyslel.
A tak len čo dozneje odbíjanie, tie varovné slová,
opäť prichádza hýrenie, zábava nová.

Len ten poet,
čo nenávidí tento svet,
nevoňal mu ani výkvet spoločnosti,
opustil sálu plnú hostí.

Aj keď sa im podlizoval,
nenávidel ako pokryrecky žijú.
Nemal čo stratiť a plánoval,
dovnútra pustiť Ju.

Brány, huste okované železom
odolajú mnohým nepriateľom.
Tento však chcel na istotu ísť,
na bránu uhlíkom načmáral nápis,
v temnom jazyku ktorý
slabú myseľ zmorí.

Lhyo Dtaeh mu secot o,
ter oul snesm lac elif nur tot smes(!)
Phaipsnes si isn, lumsp si repeftionc
thta - s hatw ofosl dene ot netmion!

Do brán z olova
svojou silou
vypálili démonické slová
klenot s negatívnou energiou.

Je najvyšší čas sa otociť.
S tým sa na bál
uspokojene vracal.
Nechcel Ju stretnúť ešte rozvášnenú.

Čas sa opakuje.
Všetci sa veselia
a ignorujú hodín varovné bitia.
No o polnoci sa stalo, že viac ducha
dostala do svojich myšlienok aj osoba bytostne hluchá.

Zrazu sa objavil nový hosť.
Strach sám povedal rúhačom, dosť!
Morovo šírili sa šeptom tie slová,
že udatný Prospero sa viac neschová.

Hosť mal, ako mnohí iní byzarnú masku
avšak v jeho očiach reprezentoval krásku.
Čierny, pohrebný rubáš. Dokonalá maska mŕtvoly,
presne ako to najnovšia záhrobná móda hovorí.
Do toho oblečenie a tvár pomazané krvou
ju robí iste prvou
z najbyzarnejších masiek tohoto bálu.

Hudba stíchla.
,,Kto sa opovažuje - ozval sa Prosperov hlas:
,,týmto rúhaním urážať nás? Chopte sa ho, nech vieme koho povesíme!"
No nikto z hostí nevztiahol ruku,
proti ráznej ceste neznámeho kroku
do siedmej komnaty.

Tam si stal do tieňa veľkých hodín
aby potvrdil svoju moc ich varovaním.

Prospero, pološialený od chvílkovej slabosti
rozbehol sa cez všetkých hostí.
Aby z dýkou v siedmej komnate
ukončil púť neznámej postave.

No dýka cinkla o zem,
za ňou Prospero mŕtvy.
Dav v sálach si uvedomil, že to nie sen
a náhle sa hrnul do siedmej komnaty.

Keď však chytili viníka uvedomili si, že nemá tvar.
Vtedy sa prebudil aj najväčší snár.
Došlo im to. Na bál došla červená Smrť.
Potápa sa ich bezpečná plť.

Každú sekundu padol jeden krvavý.
Šlachtici, dámy, krásky, sluhovia kurtizánky. Pohreb nemal nikto.
Toto je súd spravodlivý
na ktorom nie je nik. A predsa svedkov tristo.

Teraz v krvavom kúpeli, náreku i umieraní
umelec v čiernom sa vôbec nestráni
prekračovať desiatky zohavených tiel,
len aby do čiernej komnaty prišiel.

Tam znova stála.
V čiernom háve. Duša svieti temnom dokonale.
Jej mystické oči utápajú
vynáraním sebatajomností.

Kľakol pred ňou
pohľad upretý do zeme
s veľkou bázňou
vyslovil slová túžby, nemé.

Potom z hodín život vyprchal.
Aj on sa skrvavenej zemi poddal.
V tom tichu
počul spievať pýchu.

No Ona položila mu ruku na čelo.
Príkázala mu vstať.
Aby mohol v jej tieni stáť.
Dala mu aj iné oči
nech v behu storočí
je tým,
ktorý nehlasným šeptaním
mení presvedčenia, spútava duše
a neopatrných hladne kúše.

Tieň Tieňa.

Umelec zažmurkal akoby sa zobudil zo sna. Bez slova zložil zo strún mramorové prsty. Zložil svoju ebenovú lýru do čierneho púzdra s červeným čaludneným a zdvihol sa aj zo stoličkou na odchod. Z publika sa ozval kde tu potlesk od tých, ktorý mali to štastie, že si ešte z minulého, normálneho života pamätali slušné spôsoby. Väčšina len ticho hladela na svoje šaty, zbrane, veci alebo na dno pohárikov. Našli sa aj taký, pre ktorých celá táto maškaráda nemala zmysel a bavili sa ďalej akoby sa nič nedialo.

Bard nezastal. Ani sa len na tlieskajúcich nepozrel. Tvárou mu však preletel letmý úsmev. Spokojne opustil pódium a vrátil sa späť do zašitého tieňa. Nateraz svoju úlohu splnil. Nemusí sa už zbytočne ukazovať na svetle, ak v strunách nená tieň. A dobrý tieň vyžaduje samotu. To vedel.
Nevedel však, kde sa uňho vzala táto až nezdravá vášeň pre tiene. Asi to bude v rodine.