Vílý žalospev

Sekery zaťali
krik ozval sa na lúke
keď muži v boji padali
nejednej srdce pukne.

A po tom všetkom prechádza
pustinou, postava v čiernom plášti
nesmiernu bolesť nachádza
nad dejiskom masovej vraždy.

Keď spáleniskom kráča
plače nad každou mŕtvolou
v šedej krvi, nohy si máča
preklína utrpenie, zlobou.

Chceli sme s vami len nažívať
v mieri s vami pobývať!
existujú viery,
no nie každý verí

Chceli ste si vedou zlahčiť život
v presvedčení že všetko viete
no keď si zavriete prívod…
sami sa zabijete.

Kričí drevo, kričí tráva
na hluchých ludí...
dovolávajú sa svojho práva
no ich to nezobudí.

Darmo ich brániť
oni rútia sa do záhuby
chcú sami seba skaziť
otrávení, ako huby.

V konečnej hodine
vyhasne život, poslednej, zelenej víly
a tým pomaly utíchne
žalospev krvavej lýry.