Čarodejnica z Amesbury

Sedela v tichu svojej duše
Hľadiac do diaľ krajiny
Ticho, len spev vtákov z buše
Ohlasoval život nový, iný.

Vietor v ňom hladil rozpálenú tvár
Čo jas slnka ožiaril
Neskrývajúc za hriechu chmár
Túžbu, čo v mladom srdci zapálil.
Túžbu po živote v pravde.

Lesy a lány polí ďaleké
Rieky čo lode ponesú,
Ani hory týčiace sa mohutne
Či fialkasté kvety vresu
Nikdy nezatienili jej krásu.

A ona len čaká, hľadí,
V ústrety žeravému súmraku
Keď skončí každodenná púť
Čo otvorí oči vnútornému zraku.

Už kotlina zaspala v nemom opare
Tak, ako zaspáva roky dlhé
Skrývajúc pod plášťom temným, chladným
Skutky dievčaťa, podivné.
Však čisté.

Tam oheň do tmy zaplápolal
A vôňa divých kvetov omámila
Nenávisť, zrodenú z lásky toho,
Na ktorého kedysi túžobne čakala.

Prešla noc a prešiel deň
Deva sa chúlila v šere
Netušiac spriadaných plánov siete
Čo otvárajú zášti dvere.

I niesli sa dedinou chýry
Hneď všetci všetko videli
Či zmorený dobytok a či chorobu
Ľúbeznej dievčine pripisovali.

Tak prekrútenú pravdu uzrel svet
Beda Ti, dieťa Svetla,
Chytili devu v podvečer letný
Kvetina Modrej Panej zvedla.

Krivé lži však nesklonili
Šiju devy nevinnej
Hrdo stála, sama ale silná
V preplnenej sieni žalobnej.

A on ticho postával v kúte
Zúfalo túžiac po odplate,
Keď lásku svoju inému dala
Nešťastný osud si podpísala.

"Urodzení páni, ako si želáte.
Na vrch čo sa jej osudným stane
Na ten vrch šibenica si stane."

Tak vedú ju prostred mesta
Milého v dave vyzerá
Kde stratil sa jas očí tvojich?
Kde umrela láska bezhraničná?

Len jednu slzu vyronila
Nad zlobou ľudského sveta
Keď posledný raz vydýchla
Keď osudnou sa stala veta,
A družkou zradená samota...