Radosť

Nič.
Len ticho
v mojom vnútri.
A vôkol mňa
chaos a huriavk
každodennej rutiny.
Už sa to opakuje.
Znova
a zas.
A ja si uvedomím,
že starnem.
Nedokážem si užívať
staré veci
akoby by boli
nové.
Uvedomím si,
že sa zo mňa vytráca
to dieťa, ktoré sa tešilo
z každej maličkosti.
Ešte z neho snáď
vo mne kúsok
ostalo.
Ale chcem,
aby ten kúsok mňa
bol väčší.
On predsa
musí byť väčší,
určite sa
len skryl
a ja ho teraz
neviem nájsť.

Hľadám.
Prehľadávam každý kút
svojho srdca
a duše.

Našla som ho.
Konečne.
Trochu to však trvalo,
pretože už nenesie
to isté meno
ako kedysi.
Volá sa inak...

Radosť.
Pekné meno.
Ale...veď ten kúsok je väčší
ako som myslela!

Som rada...
Mám radosť...
Radujem sa...

Avšak nepatrí mne.
Je Božia,
pretože On je dôvodom
všetkej tej radosti
z veľkých maličkostí.
Jemu ďakujem za všetko.
Dokonca ani ja
nepatrím sebe!
Ale Jemu.
Som Božia.
Som len Jeho.
Som Božou dcérou,
ktorá miluje svojho Otca.
Som Božím dieťaťom, ktoré
Mu plače na ramenách
aj sa smeje spolu s Ním.
Som malé batoľa,
ktoré sa nechce pustiť Jeho ruky
a nechce sa stratiť z Jeho dohľadu.

Som dieťa svojho Otca.
A viem, že On miluje svoje deti.
Viem, že miluje aj mňa.