TRÓJMIASTO I.

Kostolné hodiny

odbíjaju päť.

Šarlátové Slnce

zaplavuje ulice

plné farebných domkov

plamenistým teplom

a ľúbozvučným svetlom.

 

Prechádzam sa

s dušou celkom nahou,

na nohaviciach deravá kapsa,

z nej padajú groše náhod,

a idem smerom na Zachód.

 

Tam do umývadla života

vypľujem všetku zášť

a ako neviditeľný plášť

si oblečiem pokoru.

Nedáme si večeru neskorú?

 

Zdvíha sa most

čajka kvíli Chopinov

romantický skvost

severný vietor

mi šepká vo vlasoch

o jantárových časoch.

 

Nevädzová hladina

sviežeho Baltu

ako zrkadlo

odráža hĺbky mojich myšlienok

o tom, že to všetko ani dlho netrvalo

a to šťastie sa predsa

zase raz ukázalo.