Chcem mat Rumburakov plást

Nemám rada svoje sentimentálne chvílky,
vtedy neviem čo so sebou a kam sa skryt.
Hlavou mi prelezá milion myšlienok a nejde ich zastavit.
Cítim sa slabá a stratená ked máš predomnou tajomstvá.
Nepotrebná ako posledná kocka lega ktorá nikam nesedí.
Ubíjajúce ked vieš čo by si chcel,a ako žiť a že málo k tomu
treba,si tak blízko ale nemôžeš sa načiahnut,len stát, čakať
a nechat sa prežierať časom.
Ako v počítačovej hre,keď ideš stále odznova a míňajú sa ti životy,
prechádzaš ten istý level dokola,lebo ti padajú na hlavu tehly ale veríš
že ho prejdeš raz celý,s úsmevom a bombičkou plnou životov vo vačku.
O to zúfalejšie ti pripadá bytie,ked si uvedomíš ako sme tu krátko,kolko,
vlastne ani nevieme.
Chcela by som žit bez strachu,odkopávat spadnuté stromy malíčkom,usmiata
bežat ruka v ruke s niekým kto sa nebojí žiť.