Chodník u nás, U nás na cintoríne

CHODNÍK U NÁS

Chodníček belavý
bežiaci cez pole,
vrúbi ťa kvetov plášť,
striebristé topole.

V tráve čuť svrčka húsť
v dni júna o Jáne.
Zo strapcov agátu
vôňa v tieň tmy ľahne.

Potôčik zažblnká
vyrušený v snení
keď za vlnkou vlnka
beží v roztúžení.

Tu prísvit mesiaca
staval mi k srdcu most.
Tu sa krása potkla
o ľúbosť, prvý bozk.

Tam, ten topoľ počul
trávou tlmený vzlyk.
Bôľ lásky sklamanej
doteraz tají krík.

Tu moje stupaje
zakliate v prachu dní
hľadajú ma v sebe
v júlovom poludní,

v raňajších rozbreskoch
i vo večere skorom.
Keď túžbou ochoriem
ty, chodník ma zveš domov.

Do polí s lánmi žít
k malinčiu na stráni,
k priateľom, rodičom
so striebrom na skráni.

Spomienka na teba
mi krásu žitia chráni.


U NÁS NA CINTORÍNE

Nikdy som nepovedal
rodičom tie slová,
akú vrúcnu lásku k nim
moje srdce chová.

Nikdy som nebozkal
mozoľ rúk od práce.
Dobrom nehladkal srdce
oddane ľúbiace.

V detstve som zblízka zrel
otca, matky oči.
Túlil sa v istote
v ich teplom náručí.

Chce vedieť mladý klas
keď sa v sile zmáha,
že mu nebo i zem
k plnosti pomáha?

Chce vedieť mladý strom,
že pôde, klíme vďačí
za nadhľad priestorom
i za štebot vtáčí?

Šepkám hrobu rodičov
slová lásky v plači.


Anna Vodičková