Staroba, Popol som

STAROBA

Veľa liet a veľa jarí
hniezdilo už v mojej tvári,
prevracali listy v snári
Uviazla som v zmare v sieti.
Delím život: zlato, smeti.

Víno pijem dolu hlavou
v hĺbke tých dní ponorenou
do ich vírov, hier, žblnkotu...
Žijem kdesi, kde som skôr bola,
kde som denne slnko stretla
nepoznala som, necítila tmu.

Existujem. Po krk v šere
v míňajúcom podvečere.
Nevravím dnes, ale včera.
Jeseň vo mne už dotlieva.
Oheň žitia dohorieva.
Na zimu sa zvečerieva.

Prešla som háj, púšť i lúku
oblečená v rubáš smútku
vložím seba v Čiusi ruku.


POPOL SOM

Mám v sebe pahrebu
vychladnutý popol
z ohňa čo vyhasol.
Život do neho kopol.

Mám v sebe prázdny byt
zamknutý, bez kľúča.
Kde sa len uchýlim
keď vetry zaskučia?

Okná mám zastreté
neprejde nimi lúč.
Od bytu nemám kľúč
oheň už vyhasol.

Zima je. Popol som.
Popol som!


Anna Vodičková