Lutna znie, Sú také dni

LUTNA ZNIE

Počujem, lutna znie

v júlovom večere.

Kto prsty chvejivé
bázlivé, nesmelé
v dotyku lutny strún
v ľúbosti nechal znieť?
Zo vzdychov srdca dúm
v tíšinu uletieť?

Čujem to vyznanie
komusi. V tušení.
V diaľavy nadhviezdne?
Komusi na zemi?

Či schvátený krásou
letného večera
za záclonou času
do seba nazerá?

Lutna velebne znie
v ľúbosti ohlase.
Komusi sa veľmi cnie.
Po Kráse.
Po Kráse.





SÚ TAKÉ DNI

Sú také dni keď hniezdiš sama v sebe.

Si uhlík v popole v hasnúcej pahrebe.
Jak kvet pivónie seba otvoríš.
Lupene odpudíš, krvou poškvrnené.

Nenapil sa z lona žitia tok prúdiaci.
Vysychá jeho žriedlo v plodné dni v mesiaci
ako v púšti strom. Jalové ovocie žujú
Ona i On.

Vyplutá šupka krv rosí.
Žriedlo života o počatie prosí.
Prosí ...



Anna Vodičková