Bezcit

Súcit,póza to premenná...
To ti poviem:
V diaľke zakrakala vrana.

Ušlachtilost je,
Že sa snažiš pomôcť..
Ale nevidiš,
Že takých ako ty bolo dosť.

Pozri sa okolo seba,
Vidíš, že neprišla pomoc z neba
A každý deň umierajú stovky...
Ako keď padajú kolky.

Najprv plačeš,
Aký je svet zlý
Trápiš sa nad tým,
A snažiš sa neprepadnuť
Veciam zlým.

Bolesť,bolesť, a po bolesti VŽDY nová
Nakoniec predsa len zvíťazí ona.

Niektorý sa zrútia..
Iný zas blúdia.

Je to o tom nájsť cestu,
A dostať sa k svojmu miestu.

Lenže východisko není,
A nebolo
Je tu len zlo
Čo sa celý život točí okolo...

Bolesť,krik,utrpenie...
Všetko sa to v temnote opakuje.
A nakoniec k tomu stratíš cit
-nebyť schopný vnímať-
Viac ten pocit.

Už viac neplačeš,
Pretože nemáš nad čím..
Lebo sa staneš tým-bezcitným.

A už to ani nevnimaš..
Ked v plynovej maske dvere vyražaš.

Inštiktívne strielaš,
A rukojemníkov pod zámienkou hrdinstva
Vyslobodzuješ.

Majú ťa za hrdinu...
Pritom TY nesieš všetku vinu
Nad životmy
Ktoré si zhodil do tmy.

Nemôžeš,
Ty, ja, ani nikto iný..
Nikdy zápasiť s nimi.

Možno plakať budeš,
Pomoc to nebude
Len svoje problémy
Pripomínať si bude.

Potom zistiš,
Že kameň je lepší
A hneď máš problém menší.

Pád síce bolí,ak ťa nikto nechiťý
Iba ak tú bolesť...
Však cíti.

Bezmocný ostaneme..
Ja,ty,všetci.
Niektorý možno zhoria v peci.

Niektorý ostanú však žiť..
To tiež nemôžeš zmeniť.

Preto je lepšie byť nikto-a niekto zároveň.

Pre ostatných pochodeň.

Pozorovateľ a lovec pri tom..

Vec to istá...

Že ide spať zo svitom.