xxx

Bude polnoc, musím sa ponáhľať,

ešte hodný kus cesty mám pred sebou.

Cez celú dedinu, cez potôčik, cez lúku

musím vojsť do čierneho lesa.

Idem bylinky nazbierať, v polnočnom svite mesiaca,

vtedy najväčšiu silu majú, magickú moc.

Nebojím sa vstúpiť do tichého lesa

všetko spí, len sova húka na tlejúcom kmeni.

Kráčam rázne vpred, prútený košík v ruke

zhlboka dýcham, vôňa nočného lesa je upokojujúca.

Vetvičky praskajú mi pod nohami,

malí tvorovia rozpŕchnu sa na všetky strany.

Zrazu pocit mám iný, vzduch v lese sa zmenil,

počujem monotónne hlasy, cítim dym.

Našľapujem opatrne, snažím sa byť potichu,

priblížim sa k vodopádu, och kto to je?

Oheň horí pri brehu, okolo plameňov 

nahé ženy tancujú, len ich dlhé vlasy

nahotu skrývajú, na tvárach masky,

nohy bosé, počujem ich krásny spev.

Prestanú tancovať, klaňajú sa matke Zemi,

úctu prejavujú, smejú sa a opäť tancujú.

Byliny vhadzujú do ohňa, vysoko vzplanie,

"no tak už poď k nám , sestra naša," volajú ma.

Zľakla som sa, však blízke mi to je,

pridám sa teda, venček z kvetov dostanem.

Svoju hrsť nazbieraných byliniek vhodím do plameňa,

smejem sa, spievam piesne, oheň horí, som šťastná.