xxx

Hrad zdobený vlajkami rodov bohatých

prichádzajú mocní rytieri, na hry zábavné

každým rokom viac a viac obľúbené, slávnosti hradné

pán teší sa, organizuje, poľuje, aby dostatok bolo jedla

 

v čiernej kuchyni vrava veľká, varia, pečú, všetko vonia

pozvaných je sto pánov vážených, uctiť treba si ich

komnaty sa pripravujú, slúžky nevedia, kde skôr byť

chodím po hrade a pozerám, ako v úle to všade vrie

 

pán je zatvorený vo svojej komnate, nesmiem dnu, to je zakázané

často som počúvala pri dverách. viem nie je to slušné

bol sám, ale akoby sa s niekým rozprával, zvláštne ..

celý je iný, od smrti panej ... veľa cestoval, len nedávno sa vrátil

 

obrovské staré zrkadlo si priviezol z diaľky, vôbec nie je pekné

má vyrezávaný drevený rám, ale taký, strach z neho ide

škľabiace sa tváre, ruky bez tiel, ak sa dlhšie pozerám, pohybujú sa

alebo je to len klam? vyzerá ako čisté zlo, ako brána do pekla

 

len kútikom oka som raz videla, ako sa z neho ruka vynorila

ruka bez tela, zhíkla som od ľaku, hneď zmizla, utiekla som 

pán ma nepotrestal, ale zamyká komnatu, kľúč nosí u seba

už ne je taký veselý, nehýri, nepopíja, sedí a hľadí, rozmýšľa

 

ďalej sa hostia schádzajú, komnaty sa zapĺňajú, celý hrad ožil

aj dámy prichádzajú, povzbudiť, rozosmiať či pohladiť bojovníkov

tmavé, hradné chodby teraz hýria farbami ich honosných šiat

šperky osvetľujú sviece v komnatách, ich lesk je nádherný

 

celý deň rytieri udatne bojujú, pri hrách, aj pri srdciach dám

smiech aj plač je počuť pri hradných múroch, výhry - prehry

víno tečie potokom, stany s občerstvením lákajú hostí

zrazu mračná sa sťahujú nad hradom, tma začína prevládať nad svetlom

 

pozriem na pána, čašu vína v ruke, no úsmev mu pohasol

vidím ako uteká do hradu, plášť za ním vlaje, vietor zadul

hostia majú strach, čo sa to deje, zlé čary či peklo sa otvára

všetci utekajú do malého kostolíka, modliť sa k Bohu

 

blesky križujú oblohu, stromy ohýbajú sa pod silou vetra

praskajú ich kmene, k zemi padajú, povetrím stany lietajú

len okolo bežiaceho pána je kľud, ticho len mierny vetrík

ja ochránim sa sama, Bosorka som, nik o tom nevie

 

sledujem ho, beží do svojej komnaty, aj dvere zabudne zatvoriť

potichu vojdem za ním, schovám sa, čo robí? Modlí sa?

stojí pred strašným zrkadlom, mrmle si bod nos modlitbu

slovám nerozumiem, ale sú iné, latinské, počujem satanis

 

pán zapáli čierne sviečky, svetlo mihotavé dopadá na plochu zrkadla

čo to je? je snáď živé? mne točí sa hlava, ťažoba na hruď sadne

cítim veľké zlo, prichádza, pán skláňa sa k zemi, plače

nie ešte nie, prosím, teraz keď všetko sa mi darí, bohatstvo rastie

 

bránou pekelnou je zrkadlo ohavné, krik, zavýjanie sa z neho nesie

zrazu sa hrozivý smiech komnatou nesie, do roka a do dňa

zmluva spísaná je, teraz už si môj, tak poď už ťa čakajú, duše zatratené

opäť sa vynorí ruka bez tela, naťahuje sa za pánom

 

NIE! skríknem so strachom v srdci, postavím sa pred pána

ruka dotkne sa mňa, počujem syčnie, neľudský rev, oheň okolo nás

objímem pána, chránim ho, moja mágia je biela, bude dosť silná?

cítim pekelné pazúry na mojom chrbte, pália a štípu do živého mäsa

 

myslím na pána, na dobrotu v jeho srdci, na lásku dobrých ľudí

pobozkám ho na rozlúčku, drží ma pevne, ruka zmizne v zrkadle

vietor vonku utícha, slnko vychádza, je jasný deň bez mračien

zrazu počujem praskanie, to na zrkadle sa krivá čiara objavila

 

prask rozletí sa na milión kúskov, zmiznú v ničote, zlo je preč

klesnem na kolená, pán so mnou, drží ma v náručí

Bosorka, ty si ma zachránila, vďačím ti za život

no ja už nepočujem, čo vraví, mám kúsok z čierneho zrkadla v srdci