Spoločná modlitba

Boli sme dvaja.
Dvaja na radosť, smútok,
dvaja na dni, na noci.
Spolu sme lietali v oparoch vášne,
spolu nám vedelo byť krásne,
spolu sme sa vznášali v rytme hudby,
spolu sme sa nechali unášať spodnými prúdmi.
Zvykli sme si vo dvojici.
Vo dvojici snívať,
vo dvojici splývať v jedno,
vo dvojici bývať spolu,
vo dvojici padať dolu.
Niečo sa však zlomilo.
Taká zvláštna dvojica.
Každý z nás tancoval v inom rytme,
išli sme spolu a pritom iným smerom,
začali sme sa náhliť každý za iným cieľom,
spolu sme sa nechali unášať iným vetrom,
začali sme lietať s nalomenými krídlami,
zvykli sme si vo dvojici nebyť spolu.
Boli sme pár, čo nepatril k sebe,
dvojica, ktorú tvoril každý zvlášť,
keď sme boli spolu, každý z nás bol sám.
Zvykli sme si vymieňať pohľady, ktoré nepatrili nám,
keď sme boli spolu, nebola som s tebou,
ty si tam bol sám.
Vo dvojici sme nechali viať spomienky,
hlboko sme zakopali myšlienky
o nejakom SPOLU.
Už som bola iba sama,
ty si už bol iba sám...