Večná láska

Milovali sa v objatí spolu,
hviezdy im do tváre svietili,
nechceli sa poddať tomu bôľu,
on a ona, že patria k sebe verili.

Nahí a odovzdaní ležali tam,
koberec šteklil ich telá jemne,
ich duše nepoznali klam,
hľadeli na seba smutne, úprimne.

Prstom jej chodil po perách,
jej siluetu kreslil po stenách,
láskal ju na studených stehnách,
prial si ju svojou láskou zohriať.

Jej oči vydávali vzdych,
vzdych rozkoše a bolesti,
vzdych úst nemocných,
vzdych, čo za chvíľu sa stratí.

Stratí sa navždy, stratí sa v tme,
jej srdce poslednýkrát povie,
povie, že ľúbilo len jeho verne,
že len na neho sa z výšin usmeje.

"Nie!" kričí do ticha, kde ostal sám,
do ticha, kde zviera telo bez duše,
zaniklo: "až na smrť rád ťa mám",
jeho slová prebodol šíp z kuše.

"Nie!" kričí a stíska svoju vílu,
vílu, ktorá ho viac nevníma,
bozkáva jej tvár nemú,
ktorá pachuť smrti ukrýva.

Slzami oblieka jej telo,
do šiat upletených z čistej lásky,
do neba vstúpi smelo,
poháňať ju budú jeho milostné hlásky.

"Milujem ťa, chcem byť s tebou,
počkaj na mňa, budeme sa ďalej ľúbiť!"
Stojí na moste a volá za ňou,
chce len pri nej svoj život žiť.

Vánok mu vanie do tváre,
odhŕňa jemnú hrivu z čela,
chce skončiť v zelenej tráve,
aby jeho duša putovala do neba.

Silný vietor unáša jeho telo,
nesie ho nižšie, na zem,
však cíti bližšie bledé nebo,
sníva sa mu krásny sen.

Naposledy oči otvorí,
naposledy sa zľahka nadýchne,
svoju krásku si predstaví,
"ľúbim ťa," s úsmevom vydýchne.