Eva

Slzy pália v očiach kruto,
prichádza mi strašne ľúto,
že ma nepočuješ.
Tam – ďaleko sa vytešuješ
z lásky...
Písala si – len sa nevzdávaj,
ži,
neumri!

No umrie človek naozaj len raz?
Neumiera postupne zakaždým,
keď stratí jednu zo svojich krás?
Naozaj len raz
poslednýkrát vydýchne?
Ak nie, umrela som tisíckrát,
v plači a spomienkach,
V nevraživých myšlienkach.
Je to celé divné...
Že Ja a Ty...
My dve...
Mala som Ťa rada.

Musím sa lúčiť, ďakovať,
budem Ťa večne zbožňovať.
Keď v hriechu sa stráca moja duša čierna,
zostávam navždy verná
svojim zákonom.
Ty si nechápala moje zmýšľanie,
Ja Tvoje tiež nie,
no otvorila si mi oči.
Ukázala, akí ľudia naozaj sú.
Nenásytní, idealistickí,
popletení sami zo seba
neberú ohľad na teba.
Začala som sa vnímať
Tvojimi očami
a zrazu som vytŕčala z davu.
Unikala ich pažravým pohľadom,
triasla sa so strachom
čo bude zajtra.
Myseľ sa mi vymkla spod kontroly,
uvažovala kto som,
a prečo mám vlastne byť.
Takto pokrytecky žiť...
V klamstve, špine, prachu.

Pocit úzkosti ovládal ma stále,
srdce búšilo mi v hlave,
chcela som kričať,
nadávať,
plakať
aj sa smiať..
No nešlo to.

Dlhé hodiny sedela som
v parku na lavičke
v daždi,
blúdila cintorínom myšlienok.
Bola som v nich len ja,
občas Ty...
No bola som sama.

Láska a opora –
- to nepoznám.
Možno preto aj svoj život hrám.
Schovávam sa za maskou
ľudí výnimočných a plných sily,
kým nado mnou boli vždy len hmly...
Vymyslený život,
predstavované šťastie,
sebavedomie, ktoré nenarastie.
Také klbko lží a túžob...
To som bola ja.
Taká, akou som vždy chcela byť.
S vlastným názorom.
No pritom všetky názory neboli moje.

Aj teraz sedím
a slzy šťastia tečú po tvári.
Kvapka padne na pery –
- slaná.
Ako môj život.
V rytme odkukaných pocitov,
našla som samu seba.
Vzdala si sa priateľstva –
- aj to sa stáva.
Keď jeden nie je dosť dobrý.
Namáhala som sa vysvetliť si seba,
videla si však len seba...
Svoje šťastie.

Tak ti píšem,
že viac nie som,
že už ma netrápia pohľady ľudí,
ich šepot a nálady.
Už nie som smutná,
už nabrala som druhý dych,
už nie som jednou z tých
uplakaných, zronených.
Smejem sa, a len spomínam na časy tie...keď...
Tak sa maj krásne,
zdravím ťa polohlasne,
lebo pomaly zhasínam, usínam
pod ťarchou dňa a výčitiek.
Už nežijem podľa návodov,
smejem sa, aj keď som pod vodou.
Vďaka tvojej opore,
neskutočnej podpore.

Naučila si ma žiť.
Usmievať sa.
Ďakujem!