Presmutnelá duša

Uzavretá pred svetom,no najmä pred sebou samou,
utápa sa v slzách a snoch zaplnených nehou,
niečo je tam,niečo je v jej vnútri,
na niečo čaká,sama v sebe v zabudnutí.

Čaká na pohľad jeho,fešáka svetlovlasého,
keď pozrie sa,topí sa očiach hnedých jeho,
tie ruky,tak chrániace,tak nežné a krásne,
v srdci dúfa,že to s ňou nemá také vážne.

Vankúš mokrý od sĺz,čo vytekajú každý deň,
vreckovky ležia na zemi,len smútok je v nej,
vie,že bez neho nemá nič v jej živote zmysel,
že on je ten,komu by oddala celé svoje bytie.