Nespí!

Život, ten sťa rieka plynie,
pozeráš, či uvidíš tú pravú v dave,
či ju zaregistruješ, a či azda minieš.

Hľadáš, cieliš, pozeráš navôkol,
ten jej pohľad, jediný, tak jasný,
kde je, no kde?, jemný, bystrý sťaby sokol.

Už si ho človeče našiel?,
odhadneš stálosť?,
a či čoskoro by popud oboch prešiel.

Nie, ja som ju raz, načas už objavil,
znenazdajky, v podivných časoch,
plány smútku zmaril.

Je ako prízrak z cukrovej vaty,
zamatový dar,
hej osud! života má zmysel, zmluva s Tebou platí.

Jej náramné vlasy, oči a jej pery,
nástroje primocné,
posiľňuje to v myšlienke: láska jestvuješ, verím.

Tvary krehkosti jemného kryštálu,
zvádza to,
myšlienky k vážnemu ošiaľu.

Už je veľa hodín, činností priveľa,
neuvedomuješ si dievča, čo robíš?,
myseľ je u teba, a tá povinnostná nie je bdelá.

Áno, med je sladký,
v porovnaní s ňou však napadá otázka,
čo je vôbec med?, aký?

Keď sa zjaví vo dverách,
doterajšie potláčanie citov nanič,
takým snahám krach.

Čistota, svetlosť, do života jas,
vzájomné dotyky,
na Teba je vždy správny čas.

Pohladiť, ťa ochutnať,
najkrajšia príchuť, je to krajšie ako čerstvú trávu pocítiť,
pričom predtým žať.

A keď v noci zaspávame,
pocity rôzne
ťahajú k tebe, pričasto až v duši láme!

Sny už príďte, nemajte resty,
čakanie, snáď trápenie,
veď ona v mysli mojej nespí!

Copyright © Juraj Hrom