Koniec naivity

Jedna bábika, nádherná, pôvabná,
páčila sa, postava ladná,
myseľ a duša bola po nej hladná,

plný nádeje,
že sa niečo nežné udeje,
viera v ľúbivé deje,

avšak realita je asi iná,
vyidealizovaný sebaklam človeka rád obopína,
a potom iba city, srdce, myseľ stína,

nezazlievam. Asi to je pre ňu všedné, jeden z mnohých.
Vari i nás niekto takto tajne ľúbi,sladko by nám vyrazil dych,
roztopil by náš osamelostný ľad hebký pohľad ich.

Tak človek môže iba ďakovať Bohu za ľudí,
ktorí rozjasnia, aspoň platonicky, vyrvú z nudy,
dovtedy, pokým nenájde človek svoju, svojho, hoc teraz blúdi.


Thank you Bože, že si stvoril, tak krásnych ľudí.

Copyright © Juraj Hrom