Utrhnutá ruža

Kráčala záhradou
za svetla svojich snov
Utrhla v nej bielu ružu
dúfajúc v priazeň osudu

Že tá krehká biela ruža
daruje jej ľahkosť srdca
Tá však zvädla tíško
skoro bez slz v dlani
lístky s nej už opadali

Z jeho odchodom prišla samota
Už ťa neobime, šťastne si tá blabotá
Kde si odniesol tu moju ružu?
Vedel si že to moje srdce z mučí

Hľadíme len dierou v plote..
Snáď záhradník nás tiež pustí do tej
záhrady kde láska kvitne
Nezvädne a je číro biela neobvykle

Toto je príbeh o bielej ruži
každý si ju odtrhnúť raz túži
Tá túžba silná po nej
často dá zabudnúť na ostré trne
Prebudí nás až keď tá biela ruža
opadne.., namiesto nej kvapka krvi steká