Blednúce farby!

Láska je dávno zabudnutá,
leží kdesi pod knihami.
Od sveta som už odtrhnutá,
maľujem druhým svet farbami.

Som už len pozadím života,
čo sleduje jak plynie iným čas,
nieto lásky, ni ochota,
k priekope blíži sa každy z nás.

Farby mi náhle zo štetca blednú,
kytice šťastia zrazu vädnú.
Hudba prestáva mať zmysel.
Veď kto by už na úsmev niekedy myslel?

Nádej je stále tu, kdesi leží,
pod vytrhnutými stránkami knihy.
Tak nájdi ho a opäť oži a
obrús tie bolestné ryhy.

Ja však nevládzem, nemám síl, už
len beznádejne hľadam, čakám, že čas
zahojí príchodom víl, a potom všetko
tmavé prefarbím.