o nesplnených sľuboch

ostali jej
len oči pre plač

prázdne sklené bulvy,
ktoré trčia do sveta
z bledej
vráskami poznačenej tváre

a dážd silne
vietor odvieva
jej nemé slzy

za náprstok šťastia
stratila
v útrobách
prázdnych baní
ako dieťa
ochrannú helmu

bieli si dušu
a myseľ zametá
kúskami prútov
upletených
za čias snehu

v špinavej izbe
zapaľuje sviečku

jediné svetlo
v jej tmavom živote
a v tichu
si šepká slová
ktoré má navždy
vryté v pamäti

"nikdy Ťa neopustím"