Keby...

Keby som bola maliar,
namaľujem Tvoju tvár
na plátno biele.
Obyčajný papier nezachytí
náruživosť Tvojich pier.
Napalete farieb ale
nie je taká, čo by
mi ju nahradila.
Keby som bola amatér,
nakreslím Ťa na papier
obyčajnou ceruzkou
a tento Ťa s vďakou prijme,
celkom mlčky, pokorne.
Myšlenky mám nekľudné, bo
ceruzka nezachytí to, čo
iba srdce cíti – mäkkosť
Tvojich nežných pier.



Keby som bola sochárom,
mohla by som potom
vytesať ju do skaly,
no výraz v Tvojej tvári
nebol predsa kamenný.
(Ako veľmi chýbaš mi!)

Keby som bola tanečnicou
- len pre Teba parádnicou -
ako vysvetliť to v jednej vete?
Určite ťa na parkete, hoc´aj
krokom rezkým veru ľahko
nevyjadrím.
(Snáď mix tanga so sambou
je tou správnou kombináciou.)

Keby som bola hudobník,
už aj sadnem za klavír a
zahrám melódiu Tvojej duše.
V noci ladím struny a
hrám si ťa v svite luny.
Najjasnejšia hviezda azda
na tú krásu žiarliť môže.
(Ešte lepšie zneli by hádam husle
- pošepnem to svojej múze.)