Bájna Atlantída v nás

Sú stopy zasnežené spomienkami,
krajina spí už pod snehom.
To čo bolo a je medzi nami,
vypovie básňou - tou pravou nehou.

Vytryskla zo mňa ako fontána,
s anjelom, ktorý krídlo nalomené má.
Tvoje oči sú nebo – modrá záhrada.
Svetlom hviezd zakvitne každá tma.

A rána s tebou sú tak krásne a vždy svieže.
S pocitom, že ťa mám, pýtam sa. Kdeže?
Stratili sa kruté noci boľavé?
Ostala si pri mne a na stole vôňa po káve.

Vždy to tak býva, kto miluje srdcom
a sýty je chlebom menom láska.
Skryté sú túžby k vychádzajúcim slncom.
A objavíš v sebe bájnu Atlantídu ,
ktorá nám nežne dlane láska.

To je ten zvláštne neskutočný cit.
Je nutné ho prežiť, až potom pochopiť.