Slnko

Nesmelé rána, rána pomalé a zahalené do hmly.
Vstávam v nich sama, s pocitom výhry či prehry.
Dívam sa na slnko, to zahanbene vstáva.
Hladím ho úsmevom, ono lúčmi mi máva.
Prižmúrim oči, nech vidím mu do tváre.
Ono sa rozžiari, páli.
Pred očami mám kruhy belavé.
Ono zas sa halí.

Oči ma pália, odvraciam zrak.
Vôbec sa nedivím, vždy je to tak.
Kým vládzem pozerám, hoc potom nevidím.
Radšej byť na to sám, než náky podivín.
Nikto to nechápe, možno ani ono.
Že sa táram životom väčšinou sólo.

Jediné pevné zväzky, jediné tiché zvesti.
Jediné silné slová, šepkám mu zas a znova.

Jedine ono viem kde býva.
Ono zas tuší, kde ja sa skrývam.

Vzťah so slnkom občas strašne páli.
Ale ja tú bolesť dávno mám v inventári.
Slnko ničí, zabíja, spaľuje.
Raz je blízko, raz sa vzdaľuje.
No vždy tam je.
Keď ho potrebuje. Človek. Ja.

Len vďaka nemu, lebo na cestu mi svieti.
Poznávam ľudí, nádherno a deti.
Len vďaka nemu ráno vstávam z postele.
Aby som videla jeho líčka nesmelé.
Len pre tie privreté viečka.
Pocit, že somnou prečká.
Každé zlé či dobré.
Všetky potopy, ohne.

Vzťah so slnkom neprichádza dnes ani zajtra.
Proste sa vyvinie a zostane tamtá
otázka, ktorú mi kladú
Prečo neujdeš z hradu?

Ale ja nie som princ ani princezná.
Ľuďom robím šaša, prichádzam a miznem bez mena.
Pamätajú si môj úsmev, čo pre nich znamenám.
A ja ich všetkých milujem, zbláznená.
Do túžob a pocitov.
Do snov a bolí to.
A nech hocijak zronená.
Sedím, bežím, som zlomená.
Ono vyjde a usmeje sa na moje pocity.
Počúva bolesti, za mrakom hmlovitým.

Pozerá sa mi do tváre, v tej chvíli mám chuť sa smiať.
Zahojí všetko boľavé, šepká, že mám si niečo priať.
A ja želám si byť človek, pre ktorého svieti.
Človek, čo iným pomôže preskakovať rieky.
Čo pomocou neho presvieti tých, ktorí hore nepozerajú.
Tých, ktorí tú nádej a lásku nemajú.

Pozerám sa mu do tváre a ono páli.
Nevšímam svoje oči boľavé, zatínam svaly.
A po tvári sa mi rozlieva úsmev.
Do všetkých tých dier.
Ktoré život zanechá...