Búrka

Hrom je reprodukciou tvojho hlasu,
z ampliónov mrakov znie ku mne za oknom,
básni zrkadlom aký som.

Chladný dážď má desať bielych prstov,
rukou zas chladí horúcu lávu hlavy,
tíši bolesť kým nepolaví.
Kým neprejde aj mojou poslednou vrstvou.

Spomienka výboj, v mojej pamäti,
udrie, vznieti a uletí.
Je blesk,svetlo v stroposkope,
kope ma nehou a kúpe v rope.

Víchrica, dve rýchle biele nohy,
bežia pred sebou šprint cez prekážky,
preteky svetom s časom,
kým nezoderie si podrážky.

Búrka je tebou keď s chladnou hlavou,
stáva sa besnou, silnou, dravou,
keď desí a čaruje všetkých ľudí,
keď chcem spať a ona budí.