Pachuť ohňa

Aké to je? Žiť v zbytočnosti,
nedokázať sa tešiť z veľkých veci ani z maličkosti?
Omrzelo ťa vidieť svet v lepšom svetle,
radšej sedieť v zime ako v teple.
Je to pachuť ohňa na tvojom jazyku,
je to hnev ktorý máš vo zvyku.
Aké to je počuť hudbu a necítiť z nej pocity?
Nemať chuť žiť, žiadne koníčky?
Neviem pochopiť zmysel tvojho bdenia,
čakáš len kým sa ročné obdobia zmenia.
Je to pachuť ohňa v tvojej puse,
je to to čo máš na jazyku vkuse.
Snažím sa pochopiť tvoj zmysel života,
sedieť na zemi a tváriť sa ako porota.

Občas ťa sledujem ako sa správaš,
ako slnku po večeroch na dobrú noc mávaš.
Vidím ťa hľadieť na nočné nebo,
hľadáš tam hviezdy a hviezd svetlo.
Lenže potom príde zhnusenosť, vzdávaš sa,
pomyslíš si že to je zbytočné a skláňaš sa.
Je to pachuť ohňa čo teraz cítiš?
Nedokážeš sa tešiť z toho čo vidíš.
Začínaš patriť k strateným svetlám života,
kde prevláda strach a ľudská hnusota.
Povedz mi prosím aké to je hľadieť na dúhu či na ranné zore
a nevidieť tam nič.
Ako môžeš hľadieť na nádherné more a nazvať to gýč.
Je to pachuť ohňa čo máš v ústach,
vznikla vďaka chladným pocitom ktoré v tebe ústia.

Vidíš svetlo či tmu, na konci tunela?
Počuješ tlkot srdca alebo ti to pripadá akoby zem dunela?
Občas si ťa zvyknem všimnúť ako sedíš na lúčnej tráve
ako upäto hľadíš na nočný mesiac práve.
Zvyknem hádať čo tam vidíš,
čo pri pohľade na mesiac či nočnú oblohu cítiš.
Nenávidíš plamene či ich čaro,
keď sa k ním priblížiš, cítiš sa veľmi staro.
Je to však pachuť ohňa na tvojom jazyku,
je to sila tých plameňov ktorá vznikla zo vzlyku.

Zvyknem v tebe hľadať niečo čo som stratil,
hľadať niečo čo mi čas ešte nevrátil.
Vidím v tebe časť mojej duše, časť mojich snov či pohľadu,
no potom keď sa stiahneš od svetla,
keď sa stiahneš do zimy od tepla,
všetko to čo som videl, mizne z môjho dohľadu.
Hľadáš na oblohe niečo čo sa stratilo
alebo len pozeráš a snažíš sa aby to tvoj čas skrátilo?
Možno hľadáš kúsok svojej duše,
alebo problém ktorý ťa do srdca kuše.
Je to pachuť ohňa ktorá sa prejavuje na tvojich očiach,
jeho sila však slabne po prebdených nociach.

Čakáš na niekoho alebo len tak sedíš?
To čo cítiš je vyčerpanosť, lebo po nociach nespíš.
Vidím ťa každý deň ako len spokojne hľadíš do neznáma,
zvykol som sa čudovať do nedávna.
Dúfam že raz nájdeš to čo hľadáš,
možno sa občas cítiš akoby padáš.
No myslím že hľadáš oheň ktorého pachuť cítiš,
hľadáš svetlo ktoré na oblohe vidíš.
Verím že sa ti ho podarí nájsť,
že pri tom nebudeš musieť ďaleko zájsť.
Cítiš pachuť ohňa, ktorého žiara je ukrytá v tvojich slzách,
vyzerá to ako keby sa ti chcelo kúpať v hrôzach.

Nikdy ťa nevidím ako sa trápiš,
hoc jak sa tváriš,
je ťažké odčítať z tvojej tváre niečo, čo tam nie je.
Môj pokus vždy preto neuspeje.
Bojím sa však, že sa raz pozriem na tú lúku,
pokúsim sa ťa dotknúť, chytiť za ruku
a ty tam zrazu nebudeš.
Bojím sa že ťa raz nenájdem na lúke lebo zabudneš,
zabudneš na nočnú oblohu, na hviezdy čo ti možno dávali nádej,
že zabudneš na podobu kvetiny ladnej.
Je to chuť ohňa, ktorej sa tak bojíš,
je to sila po ktorej si všetky svoje rany zhojíš.
No nechceš to, bojíš sa alebo sa hneváš,
svoje ranené srdce do rúk nikomu nedáš
a tak len ostáva sledovať ťa cez zatvorené okno, ako sedíš na lúčnej tráve,
a rozmýšľať na čo myslíš práve.
Ostáva už len zhasnúť oheň tvojej chuti,
nech niekomu inému život múti.