V ruinách kláštora

Medzi múrmi starého kláštora,
o tvoje plece opieram tvár,
s očami upretými dohora,
vnútri tleje mi hrejivý žiar.

Odprevádzajúc Slnko pohľadom,
v tichom šepote jesenných listov,
prikrytí neviditeľným oparom,
samota stáva sa spomienkou hmlistou...

Nesmelé tušenia meníš v poznanie,
strach z omylu pomaly odoznieva,
zadržiac dych, počúvam vyznanie,
čo srdce šťastím rozochvieva.

Kráčame šuchotavou, zlatistou perinou,
v ústrety súmraku s prísľubom lákavým,
čo nezastretý boľavou rozlúčkou,
zalieva vnútro čakaním sladko - týravým...