Ulicami Krakowa

Nielen naše ruky sa dotýkali,
keď sme sa túlali uličkami,
plnými chrámov, vôní, ruchu,
minulosťou presiaknutého vzduchu.

Majestátnosť stavieb však bledne,
pripadajú mi nepodstatné a biedne,
keď schúlená v hrejivom náručí,
hľadím ti hlboko do očí.

Keď roztápaš ma dlaňami,
odpovedám ti dotykmi aj slovami,
že idem sa zblázniť od šťastia,
v očiach vidíš odlesk dojatia.

Ten cit zaplavuje ma vo vlnách,
z utopenia však nemám strach,
rada sa do neho ponáram,
pevný breh vôbec nehľadám.

Na tvojom ramene môcť zaspávať,
toho sa nechcem nikdy vzdať,
túžim ísť životom po tvojom boku,
tak ako v uplynulom nádhernom roku...