Zastrčená báseň

V čase, keď mocnejú stromy, listy, kvety,
keď vtáctvo spieva pri otvorenom okne,
keď človek s prírodou je spätí
moja tvár v slzách mokne.

Keď v ľuďoch ľúbosť hneď sa vznieti
a túžiš po nežnom dotyku
každý k milej letí
ja čupím v zastrčenom kútiku.

Prečo sa takto súžim
srdce mám plné zlosti
po láske vrelo túžim
netešia ma stromy, kvety ani listy.