O neopätovaní

Smutno

tak strašne pusto
ako šatka letiaca púšťou v srdci

bez stopy po parfume
po farbe
po človeku

bez náznaku po zajtrajšku

bez spomienky na pravdu
v sľuboch
čo znamenali svet

bez sily pokračovať v boji
s veternými mlynmi
pretože víťazia ramenami
ktoré lámu tie moje

bez dlahy
ktorá by dokázala opraviť zlomené
rozbité
nechcené

áno

je to zlé

svaly sa oddeľujú od kosti
a padajú do prahreby
kde už leží srdce
s dierami po opätkoch

aj nádej si totiž chcela šliapnuť

a kurva
naozaj to bolí

aj nesmrteľného

Ostalo len pár srdiečok
nakreslených prstom na dlani
na chrbre
na bruchu
na vnútornej strane stehien
jazykom

srdiečko
vyrezané žeravým hrotom
do mozgu
rozliateho na slzy

srdiečko
obrátené ako kríž
tam kde pochovali Boha

srdiečko
tam kde je láska invalid

tam kde vo vzduchu visí
obesený zajtrajšok

aj takto spieva
neopätovanie