Mamička

 

 

 

                      MAMIČKA 

 

 

 Bolo to už veľmi dávno, 

 keď si zbadal tento svet, 

 poviem ti to celkom rovno, 

 ubehlo ti mnoho liet.

 

 Keď prvý raz si zaplakal 

 v mamičkinom náručí, 

 i celé noci preplakal, 

 keď s bacilom bol v područí.

 

 Kto ti rany pofúkal, 

 keď z bicykla si na zem spadol, 

 keď severák ťa ofúkal, 

 do postele si s chrípkou ľahol.

 

 Viac lásky ti nik nedal 

 ako tvoja vlastná mať, 

 bez nej by si nič nemal, 

 ani možnosť dnes tu stáť.

 

 Množstvo času, obety, 

 nikdy nimi nešetrila, 

 a tie chutné obedy, 

 čo tebe s láskou navarila.

 

 Na tvoje strasti, bolesti 

 našla vždy ten správny liek, 

 dala kúsok náplasti, 

 pominul ti razom priek.

 

 Pre seba mala času málo, 

 bo pre ňu si bol prednejší, 

 keď sa tebe niečo stalo, 

 vždy ty si bol ten hlavnejší.

 

 Hoci sama mnohé túžby mala, 

 neraz o nich snívala, 

 do popredia vždy teba dala, 

 za teba by aj dýchala.

 

 Sú to ozaj časy krásne, 

 keď spomíname spoločne, 

 obom je to celkom jasné, 

 tie časy naspäť pretočme.

 

 Teraz keď si dospelý, 

 neobchádzaj svoju mať, 

 len vďaka nej sme uspeli, 

 tak v starobe jej lásku vráť.

 

 Hoc bôľ na sebe nedá znať, 

 otupno jej samej býva, 

 k tebe ju to túži hnať, 

 jej srdiečko len o tom sníva.

 

 Jej nablízku buď v starobe, 

 keď telo skúša štrajkovať, 

 i oporou buď v chorobe, 

 keď mozog začne zmätkovať.

 

 Tak veľmi ťa objať túži, 

 dať ti božtek na líce, 

 nič iné ju viac nevzpruží, 

 ani eur stovky, tisíce.

 

 Väčšiu cenu nič nemá 

 jak spoločné zážitky, 

 len to v živote zmysel má, 

 načo statkov prebytky.

 

 Navždy budeš spomínať 

 na krásne chvíle spoločné, 

 so slzou v oku rozjímať 

 na časy dávne, skutočné.