Dážď za to nemôže

Voniaš po daždi

ako keď olizujem kvapky
z dáždnika
aj keď nie som smädný

iba ak po živote

voniaš po daždi
a neviem či je to správne
aj keď dážď je život
a život je bolesť

v ňom nemilé prekvapenia
v iných posteliach
s inými chlapmi

výmenou za stále tie isté
výhovorky
čo znamenajú svet
nevedomých strát
s hlavňou srdcu pri spánku

voniaš po daždi
keď sa v krivých zrkadlách
na mlákach odráža
krivá tvár
krivý úsmev
krivé objatie
krivý charakter
krivé ospravedlnenie
krívajúca budúcnosť

na vozíku ju ale tlačiť nebudem

ostáva mi ešte čas
a nebude z neho invalid
po zásahu jedovatých pľuvancov
aké dokáže iba láska
ktorú definuješ

voniaš po daždi
no ja mám vlastné zbrane

rozbité päste
o rozbitú hlavu
na rozbitom chodníku
po ktorom do rozbitého kanála
v rozbitých kvapkách
steká dažďovou vodou rozbitá krv

nech sa napijú aj potkany
staré rozmočené noviny
výkaly
močom nasiaknutí bezdomovci

voniaš po daždi
no už bez teba

ostala už iba spomienka
že láska k tebe
boli sklenené päste
útočiace na múr ochoty
s akou sa rozdávaš iným

po cudzích posteliach
ležíš na známom chodníku
a smrdíš po daždi