Láska ako vtáčik lieta

Láska ako vtáčik lieta

Láska ako vtáčik, v oblakoch sa vznáša,
vo vzduchu vládne melódia vtáčia,
bez slávy, voľnosť je stačí,
uprostred srdca v plači, spev vtáčí.

Bez obáv na oblohu krídla sa vznesú,
príbehy túžby, sny, nádeje – čie sú,
v oblakoch ostala láska skrytá,
v srdci šum, tónoch vetra vrytá.

Ale čo, ak láska nemá krídla!
Bez úsmevu, bez sľubov, na zem skydla!
Dych jej kolíše, každý zvuk, každé slovo,
pod krídlo v pálené olovo.

Už nespieva jazyk sa zamotá,
zranené krídlo je, ako slepota,
namiesto vzletu, pádom je označená,
osudom, v temnote uväznená.

Nuž, pýtam sa, čo počať s týmto citom,
keď závoj ilúzií skĺzol s tichým šepotom.
Čo s ňou, s tou láskou, čo krídla stratila,
čo v žiali, v pochybnostiach sa utopila?

Nie každá je stvorená, pre víťazstvá smelé,
skrýva silu, ktorá by hory preniesla celé
že nie každá môže byť orlom do neba,
a nie každá musí byť krásou pre teba.

Pretože aj láska bez krídel, bez spevu,
má právo na existenciu, má právo na vieru,
v ten pokoj hlboký, čo v tichu prebýva,
kde každé gesto, s vážnosťou zaznieva.

Nie je to láska, čo sľubuje slnko na dlani,
večnosť v objatí, v horúčave vyznaní,
nemusí byť krásou, tou, čo zrkadlá lámala,
tou, čo pohľady zvádza, srdcia o rozum privádzala.

Tak nech si iní majú, lásku zmenenú,
v srdci snáď úprimnú - premenenú
ja budem milovať v tichu a pokoji,
tú lásku bez krídel, čo mi dušu zahojí.