Prízrak zvaný smrť

Keď v živote všetko v poriadku sa ti zdá,
zrazu cítiš, že blíži sa niečo zlé,
zlý pocit ti v noci spávať nedá,
bojíš sa že, pominú tie chvíle dobré.

Tie chvíle, čo trávila si s ním,
plné smiechu a radosti,
on bol tvojim jediným,
no nadišiel čas, keď odísť musí do večnosti.

Nepomôže mu tvoj plač a krik,
ba ani lekári,
nepomôže mu už nik,
vidno mu to na tvári.

Ma ju tak bielu a strhanú,
a vtedy položíš si otázku,
prečo Boh nezoslal na teba tú ranu,
prečo jeho život visí na vlásku.

Počuješ ako v tom tichu odbíjajú hodiny,
a ty mu len pevne zvieraš ruky,
z toľkej bolesti máš na duši modriny,
nevydržíš už toľké muky.

Spomínaš na chvíle dávne,
čo trávila si s ním,
no všetko je to márne....

Nocou temnou zakráda sa ktosi,
prízrak akýsi,
kráča ticho, akoby bol bosí,
hlasom temným šepká: kde si?

Akoby nikoho hľadal,
za každú cenu ho nájsť musí,
už od dávna sa ho každý bál,
každému sa hnusí.

Zrazu zastal,
ticho stojí,
čierne krídla rozpína,
a ty už vieš,
že nastala jeho hodina.

Temnota ho zahalila,
chrbtom sa ti obráti,
aj keby si sa jej postavila,
späť ti ho už nevráti.

Nevieš sa zmieriť s myšlienkou,
že ho už nikdy neuvidíš,
že nezačuješ jeho hlas,
ktorý akoby do ucha šepkal ti,
zas a zas,
že raz príde ten čas,
kedy opäť spatria ho tvoje oči,
vtedy, keď aj do tvojho života vkročí,
prízrak menom SMRŤ...