Balada života

Kŕčovito objímam chladný vzduch vôkol,
poslepiačky šepkám slová hnevu,
tvrdo búcham mysľou o zem,
nepríčetne hľadím do prázdna.
Zdala sa mi príliš fádna rola môjho života,
nechcela som zostať v rohu,
a takto som dopadla.
Bez zmyslov zopínam ruky,
chvejú sa mi pery...
Kde si teraz, keď ťa potrebujem?
Nedovolíš mi tešiť sa z dní svetla,
nedovolíš mi veriť, že bude aj lepšie.
Raz...
Necháš ma plávať v pochybnostiach,
brodiť sa v neistote,
nedovolíš vidieť aspoň raz pravdu.
O mne, o svete.
Ružové okuliare sa zahmlili
zrýchleným dychom,
pomáham si tichým krikom,
šepkám ako nenávidím.
Ich, jeho, seba.
Dokonalých ľudí.
Mám byť vďačná za to málo,
čo mi ostalo na mise cností?
Tieto okolnosti privádzajú ma k šialenstvu.
Nechápem ani samu seba,
tak ako mám chápať ich?
Ako môžem očakávať, že ma pochopia oni?
Nepredstavované skutočnosti
vyplávajú na povrch mojej duše,
zaženiem ich späť.
Nedovolím ich vyplávať von
z môjho bezbranného ja.
Tvár ošľahaná stopami zmien,
oči popretkávané jazvičkami smútku.
Nedotknutá duša opúšťa hriešne telo,
zanecháva beztvarú ulitu snov.
Vznáša sa v povetrí
unášaná vánkom nevinnosti.
Vráža do stromov, pilierov spoločnosti,
zanechávajúc za sebou pozemské bytie.
Miery vyššie.
K osídlam čistoty, úprimnosti, lásky.
Mne ostáva obviazané srdce na dlani.
Vôkol krúžia dravé supy... pokúšajú...
Zatváram oči, zavriem dlaň,
Hlboko vydýchnem...