sobotný den

Neskorý večer, zimný čas,
V tichosti sveta zastaviť nás.
Pod nebom šírim, modlitba lásky,
V kalužiach snehu odložiť obrázky...

...a ísť v diaľ.

Vtáčatá malé prileteli domov,
Matka im ponúka len smutný suchý bôľ.
Posledné zbohom, pred ktorým ani ty neušiel si,
nútene predkladá na večerný stôl.

Nesedíš tam už a nepiješ z taniera slzy,
Vidíš len svetlo a nad ním kríž.
Nepočuješ ich naliehavé prosby,
Ty tam len sedíš a v ich náreku mlčíš,

A prázdne miesto pri stole
Nezdá sa ti čudné,
A prázdna posteľ pri žene
Ti už neželá dobrú noc.

Lebo ty tu nie si...

Nezastavíš vodopád sĺz,
Keď vtáčatá plačú.
Neutíšiš žiaľ ženy,
Čo niesla i tvoj kríž.
Nepovieš odpoveď na jej otázku...
Nepovieš...len mlčíš
a v studených rukách zvieraš malý kríž...

...v tichej mlčanlivosti noci.

Pravé poludnie, letný čas,
V hluku svetla zastaviť plač.
Pod nebom modrým, modlitba lásky,
Zabudnúť na bolesť,
Na krásne časy,
Na život horký a krásny,
Na život jedinej lásky,
Na život vtáčat, čo prileteli späť...

Len tam stáť a nepočítať slzy...

I ten malý chlapec s kyticou kvetov
tam stojí a neráta žiaľ.
Myslí len na to, čo mu osud vzal,
A nikto mu nepofúka rany,
a nikto z detských očí nepozbiera smutné perly....

nikto, snáď len ty.

Posledné zbohom,
Spi si tu sladko,
A stráž nás ubolených z výšky.

Posledné zbohom,
A nezabudnúť nikdy...

Posledné zbohom...
A byť na chvíľu hrdinom,
zabudnúť na bolesť,
Vysmiať sa snom,
Zodvihnúť hlavu,
A poslednýkrát povedať:
„ Zbohom buď, otec náš.“

Neskorý večer, zimný čas,
V tichosti sveta si zastavil čas náš,
Pod nebom šírym, modlitba lásky,
V kalužiach žiaľu vystaviť staré obrázky,
A ísť v diaľ.

Ale ty,
Stráž nás,
Anjel náš.