Ach nebe...

Pechota operencov
snaží sa rozbiť
raj bez pravidiel,
kde každý vracia,
čo bolo mu požičané.

Novodobí robinsoni
opúšťajú istotu domovov
a hľadajú dobrodružstvo
v krajine neznámych tvárí.
Opustený architekt si stavia
vlastný vzdušný zámok.

Keď ľudia zabúdajú,
aké je to byť človek
a aké je to s človekom byť,
nsatupuje zmena.

Keď malé dieťa povie matke
že ju nenávidí
a chce odísť z hniezda
skôr, než vie lietať,
keď matka opustí dieťa
skôr, než otvorí oči,
keď otec rukou trestá dobro,
a lásky žijú z peňazí
vtedy nastal čas na uváženie krokov.

Koľko potrvá nám rokov,
kým zmyjeme hriechy rodičov
a budeme mať čisté ruky?
Kedy skončia tieto muky
a začneme žiť pre dnešok?

Hlava plná otázok
a neutešných odpovedí,
na nebi nám jasne svieti
hviezda pohromy.

A kajáme sa,
len keď to chce viera,
keď vymiera každá stopa slobody.
Plačeme kňazom, mamám na pleciach,
a zrazu veríme v čistotu zajtrajška.

Lenže dokedy?

A zamýšľame sa nad nezmyslami dní,
že ktorý z nich je najdrahší
a najkrajší
a naj.

No stačí malá rana, smútok,
nepatrný útok a svet je hore nohami,
a nestačí prejsť dverami čo čakajú len na nás.
A tak veríme v nespravodlivosť sveta,
a sme šťastí, keď sa iným nedá,
a tešíme sa z krivdy iných,
smiať sa vieme bez príčiny,
a plačeme na príkaz.

A aký je to život?

Plný náhodných stretnutí
a nenáhodných vzplanutí
a roztopašných myšlienkových
pochodov...