Aj to sa stáva...

Vieš, mama, vždy ma zaujímala komédia života.
Pre čo sú veci aké sú,
prečo ma kecy dostávajú do varu.
Vieš, chcela som s tebou zdieľať
svoje pocity, túžby,
chcela som, aby si ma viedla.
Vieš, mama, tvoja dcéra nie je vždy šťastná,
sú dni, keď nemôže byť veselá.
A kde si vtedy ty?

Mala si ma naučiť chápať pravidlá sveta
skôr, než ma uviedli do rozpakov.
Mama, tvoja prvorodená trpela,
padala na kolená, šliapali jej po hrdosti!
Prečo si neosušila slzy?

Mama, či ťa mrzí, že tvoje dieťa nevie ľúbiť?
Že sa musí nútiť do každého slovka lásky?
Že strieda masky, aby vyhovela pravidlám?
Že to nie je ona?
Pamätáš na hrozné dni, keď túžila zmiznúť?
Mala si ju naučiť, že láska nie je filmové plátno,
že len čo otvorí srdce, bude sama.

Mala si inú prácu, keď tvoja malá
nevedela ako ďalej?
Keď hlava išla vybuchnúť,
keď nevedela ktorým smerom ísť,
keď netušila, načo vlastne žiť?

Prečo si nepomohla, keď zradila láska
a všetci okolo boli slepí a hluchí,
prečo si aj ty nevidela, nepočula?
Prečo si ma nenaučila,
že svet je hrozná diera,
že prežije len zviera,
že peniaze sú diabli a ľudia potvory?

Tebe sa to hovorí,
"Uč sa z vlastných chýb!",
keď chyby zabíjajú moju dušu.
Tvoja dcéra nie je taká silná
ako to možno vyzerá,
že sa často prizerá,
ako si ju hádžu medzi sebou zvery?
A že neverí ani vlastnému tieňu?

Nezaujíma ťa môj svet, starosť,
skleslosť, neúspechy, viny?
Ale mama, to žiadam tak mnoho?
Trochu lásky?
Skutočnej.
Chceš so mnou zdieľať útrapy všedných dní?
Poriadne sa rozmysli!