Krátky list napísaný v hlave chvíľu pred popravou

Píšem list - krátky a nezmyselný
len aby som sa odpútala od pištole,
ktorá mi tlačí na spánok.
Našťastie si ho nikto nikdy neprečíta
teda ak sa ľudia nenaučia čítať priamo z mozgu.
Ak áno, je mi to tiež jedno,
pretože jediný človek, ktorý mu porozumie, som ja...

("Vy...áno, tu ste," prikývne lekár s neprítomným pohľadom a vyčiarkne si ma z dlhého zoznamu, pripnutého na tvrdej podložke)

Život je plný dobrodružstva.
To vám povie každý.
Ale nikdy by som si nemyslela,
že aj ja by som mohla
do nejakého spadnúť.

("spadnúť, zvaliť, zrútiť sa," poučuje ma bledý psychológ)

Konkrétny prípad
vám však neviem dať.
Hm...
teraz ma naozaj nič
nenapadá.

("Posledná možnosť!" zvolá televízny moderátor so žiarivým úsmevom na bezchybnej tvári)

Pestovala som melóny.
Smiešne, ja viem.
Ale tušíte, koľko je
s tým roboty?
Kým vyrastie taká jedna rastlinka,
trvá to celú večnosť...

("Jediná večnosť je vesmír. Ten zvyšok sú už len trápne frázy," poučuje ma vysoký bledý vedec a posúva si okuliare viac ku koreňu nosa)

Priateľské slová
sú dnes zriedkavé.
Počuť ich iba vo výnimočných
chvíľach.
A pritom na nich
závisí každá sekunda...

("tik-tak, tik-tak," upozorňujú ma škaredé kyvadlové hodiny. Kukučka vo vnútri už išla spať. Škoda...)

Už nevládzem zniesť ten tlak.
Je príliš silný
a bolestivý.
Musím kričať.
Ale...nejde to.
Otvorím ústa...
a nič.
Ticho.
Tma.

("Ospravedlňujeme sa za náhly výpadok programu," podlizujú sa veľké červené titulky.)