nevesta

Šla žena ulicou
plnou ľudí,
však opustenosť
trýznila jej dušu,
opustenosť...
a sklamané „áno“.

Šla žena ulicou,
kráčala po svojich snoch,
cupkala...
v bielych črievičkách,
jej poškvrnené telo
v bielych šatočkách,
tvár skrytá za závojom,
aby nebolo vidieť slzy
nepoškvrneného srdca.

V krehkých rukách
zvierala chryzantémy,
biele – očistené
od dedičného hriechu,
vo vlasoch pozapletané perly,
smútočné, bez prílišnej nehy
a z očí (zaľúbených)
tiekli potôčiky slanej
rosy bielej ľalie.

Kto sa z nich napije
a opojí svoje pery?
(sladkým trpkým bozkom)

Kto podá rúčku jej
a pohladí krídla
natrhnuté z oboch strán?

Bola raz žena,
(bez prsteňa)
Nevesta svojho princa.

Utopila sa v nešťastných tmách,
V ranách svojho srdca.