tisícikrát

už niet miesta pre myšlienku..
niet miesta pre túžbu
všetko odniesol
na svojich krídlach čas
zbytočne vyškerený...
zapečatil bývalé
odniesol sľúbené vysnívané a nesplnené
chvíľu postál ako ubolené srdce
a zavinul život
do jemnej siete pavučín

len tichý plamienok
takmer nepostrehnuteľný
ako okamih číročistej pravdy
pomaly tlie a nedá zabudnúť
je stále prirodzené a správne
stáť a dívať sa...
očami plnými lásky
milovať ...
hoc bez otázok a odpovedí

osamelosť dostáva tvar
bolesťou sa krásnie
hriechom patrí rozhrešenie
a čo žena ..?
tá ktorá štíhle nohy kladie
pomaly krok za krokom na ruže
čo jej nimi cestu vysypali?
voňajú omamne
a vyzerajú ako ona
a po jej bosých chodidlách
ostávajú na chodníku krvavé stopy
ktoré nik nechce vidieť

kráča sama.....a predsa už nie tak celkom