iba okamihy

prstami rozmazaný
tmavomodrý pastel noci
je ochutený soľou
krikom novorodenca
a ťažkým dychom milencov
a v chodbách vinúcich
sa stáročiami
sú skryté otázky
nikdy nikým nevyslovené
pri plote žobrák-
tá bezfarebná pokora
už dávno bohom zabudnutá
desivý hlahol zvonov
od hladu kŕče strach a smrad
sloboda stŕpla v krivom úsmeve
len nahá pravda
si ustlala povedľa
ľudských obydlí
a s trpkosťou kráľovnej
rúca a stavia svätyne snov
zlomyseľná im púšťa žilou
kým si luna v perleti brieždenia
schováva unavenú tvár
my stávame sa tým
čím sme nikdy neboli
však teraz už vieme:
Salome nikdy neplakala