HUMBERTO

Volal sa..HUMBERTO.
Už na pohlad to bol nežný,milý človiečik :
Dlhé kučeravé vlasy,spadnuté na plecia,
Volne vejuce vo vetre,
Neodolatelný pohlad dvojice nežných očí,
Plné,mesité,avšak vášnivé pery sa pousmiali,
A ako keby zvýraznili jemné chlpky nad hornou perou.

HUMBERTO.
Toto meno vo mne dodes vyvoláva neskrývanu tužbu.
Tužbu po neodolatelnom,sladkom mužovi.
Netuším,kde pracoval,
Avšak jeho jemné prsty dosvedčovali čo to o umelcovi v nom.
Pri jeho vášnivých dotykoch klavíra vo mne vzplanula
Tužba po jeho mužnom objatí :
V jeho jemných,nepoškodených ručkach,akoby detských..

Čo mi prezradil? Málo. Velmi málo.
Snád to,že sa chcel kedysi volat Humbertíno,
Ale na tom vraj už teraz nezáleží.
Áno,jeho nežné srdiečko muselo niečo zlomit.
Musel mat zranenu dušu.
Od tej osudovej večere sme sa už nikdy nevideli.
Neustále musím mysliet na toho zlomeého muža,
V ktorom musel byt aj kusok ženy.
Bol taký nežný..

,,HUMBERTO !,, volávam dodnes zo sna,
Ale toto meno sa stráca v tichu noci.
,,HUMBERTO !,, spomínam si tohoto muža pri románe,
Avšak žiadna bytost sa mu nemože vyrovnat.
,,HUMBERTO !,, poviem si posledný krát len tak pre seba,
A zrazu strácam nádej.
Je chladno..¨
Možno sa s ním opet stretnem.. vo sne..