Vnútorná sloboda

Stretli sa,
sa dvaja,
zhodli sa.

Ten, kto by ich videl, komentátor,
by vyriekol
že tá spätosť bola mocná, dravá, sťa predátor.

Vzplanula, horela silne, sviečka,
ich dvoch.
Tiekla? Nie, rútila sa rieka i riečka.

V práci sa deje,
všetko,
flirtuje sa, smeje.

Spoznal sa, ale s karamelkou,
neznámou,
pikantnou, chodieva s ružovou kabelkou.

Urobila svoje aj pijatika,
nie je to jednoduché,
profesionálna problematika.

A začala vtedy vidieť odlišnosti, i ona a jej koruna,
zadívala sa,
pochybnosti vryli do jej mysle rúna.

Hádky, chlad, partnerský cintorín,
rozkol má ona v sebe,
„život si zborím“, padne sťa Rím.

Ospravedlňoval sa hodiny,
nebola mu ukradnutá,
ale rúca sa budúca idyla rodiny.

Podľahol však novej s prelivom,
končí sa vzťah,
zaplavený silikónovým prílivom.

Osamelá, nervózna, fajčí, je ananás,
zabúda, no nedokáže striasť ten,
ten sklamania tmavý maz.

Dusí sa jej odvaha,
je doň po uši, stále, aha,
chýba rozvaha, nežná povaha.

Stráca na sebaúcte,
nemá nikoho,
nik jej neskladá zbraň k pocte.

Čo, ako, kedy?,
sa stalo,
sa stane, teraz, vtedy?

Ona je otrok,
nefunkcie,
chýba k slobode doskok.

Zafixovaná, prehrala,
likvidácia,
si myslí, život sa s ňou zahráva.

Ale chytila sa racionality hrazdy,
spamätáva sa, po mesiacoch,
zo zraňujúcej jazdy.

Nachádza nové kľúče,
k odviazaniu, vnútornej slobode,
nadobudnutia slobody lúče.

Nakoniec, práca, hobby, priateľstvá, dáva zámok na nehody,
láme sa bariéra,
a odteraz, začínajú len šťastné náhody.

Copyright © Juraj Hrom