Keď hmla sa rozbije

Ahoj, ju chcel pozdraviť,
však nepozerá,
je zahĺbená, nieto sa ešte pobaviť,

nad čím uvažuje, on premýšľa,
myseľ má ona inde,
o smútok opretú, tam šla,

chodí tam často,
ho to trápi,
a pravda je tu, máš to,

ona v clivosti,
obarená ťažobou života,
necíti už roky radosti,

no on, tento človek,
ju vyslobodí,
hoci tá v nič neverí, ni sebe, ni na taký liek,

ale nenechá sa odbiť,
tú hmlu čiernu, plexisklovú na nej,
rád by rozbiť,

i sa mu to podarilo,
až po pár týždňoch,
dobiedzania zrakom, slovom, gestom, hmlu to skolilo,

ona teraz v jeho objatí,
chemikália, esencia, skrátka láska,
a sú už len nežnými väzňami v jej zajatí.

Copyright © Juraj Hrom