Svetlo človeka

Vraj nádej zomrie posledná,
ako svetlo duše v tichu blúdiacej,
čo niet pre ňu pomoc žiadna
i keď volá k nej, nekonečnej...

Kričí v krídlach nárek, žiaľ.
Vraj plač bolesť vylieči,
nik veru nik tu dušu neprijal,
veru každý tú schránku,
radšej prekročí.

Ako norí sa v hmle hustej,
že by nožom sa dala krájať,
tak vošiel do tmy pustej,
v tom neprestáva plakať...

Vraj nádej zomrie posledná,
ako svetlo duše človeka...