Vlad Slávy

Stál niekde v diali,
jeho oči pláli.
V duše plameni,
tam na tej skale vysokej,
sťaby sám bol kamenný.
Stál tam sťa rodu svojho vlad,
niekde v diali,
jeho domov jeho hrad !
Oči jak orol hľadeli svoju zem,
i načúval svetu vôkol,
v mysli hľadal každý vnem.
Cítil hnev predkov,
a cítil i hnev vlastný,
zem rodu jeho zem vekov.
Dnes niekto mu chcel vziať,
čo zdedil ako syn svojich otcov,
dnes kradmou rukou cudzina,
šmátrala v jeho zemi,
hnev, bolesť, bezmoc ! moja OTČINA !
Nedám svoju zem skríkal !
Hrdo brániť budem dar svojich predkov,
sťaby hromu vlad,
bez milosti na kradmého uvalil svoj hnev.
I pozdvihol tvár k rozbúrenému nebu.
Ruku pozdvihol k slncu,
akoby dravý spev,
i život dal pre svoju vlasť,
radšej smrť v boji,
ako smrť v zajatí,
nepriateľ národu sa bojí,
a tak slepotu šíri,
no sila, vôla, česť a krv !
dali mu sily,
do boja dal sa vlad slávy !