Na stratenom mieste...

Čo mám cítit,
keď všade je ticho a tma.
Čo si myslieť,
keďže nádej umiera posledná...

Duchaplné prázdne slová,
znejú v hĺbke padajúceho tónu...
Akoby z priepasti unikal hluk,
až do výšok,
k bohu...

K bohu,ktorý nikdy nezhasol...
K Slnku,kde krajinou je peklo...
A temnota nosí chladný názov,
bez zmienky o slove svetlo...

Avšak dýcha duša v nádeji
i keď svetlo zhaslo...
Smutok sa raz premení,
aby srdce znova padlo...

Všetko čo umiera a zaniká,
vždy necháva cestu otvorenú...
Aby nič nevrátilo človeka,
pre bolesť nekonečnú...

Splívam s tieňmy osudu,
ktorý všetko vokol ničí...
Ako v rakve – do hrobu,
padá kvet a slzy...