De ja vú

kráčam v detských topánkach
po podmínovanej lúke
nahnevané steblá tráv
mi režú do nôh
mám strach

ako vtedy
keď sa dedo pasoval s fľašou
a zabudol na svoj
nedobrovoľný prívesok

bol som sám
vydaný napospas
zeleným rukám
ťahajúcim môj útly tieň
k sebe

a čudný šepot
naháňajúci hrôzu
zrýchľoval moje kroky

bežím tmou
vo vzduchu blikajú
svätojánske lampy

zastavím na krížnych cestách
a predo mnou lietajú bosorky
neviem kadiaľ újsť

v diaľke hvízda vlak
dnes sa nemôžem potknúť
a usnúť na koľajniciach

ako v detstve
keď som prvý krát

zomrel