snová halucinácia

všetky farby možné...
klamy očné predo mnou,
vo mne...
vysoko,veľmi vysoko...
neskutočné!
v hlave mi doznie...
na nohy pozerám...
vysoko,ešte vyššie...
čudesne zazerám,
keď vidím,
že som na cípe...
cíp...cíp...
cíp lemujúci koniec štvorca,
v kruhu perspektíva láme oko klamom,
trojuholník postávajúci na rohu,
ulica,
ďaľší zvodca,
trojuholník nemajúci konca...
možno na ňom stojím,
možno na začiatku som...
neviem,chaos to nieje...
a som vysoko!vysoký!
pozerám s tej výšiny na nohy,
opäť som na cípe...
aký je len vznešený...
predo mnou pruhy,
more pruhov,
každí inej farby...
zrazu neveriacky krásou unesený,
hlavu otáčam,
neočakávajúci žiadne zmeny,
ponad plece periférne vnímam,vidím...
AU!
cítim vnemy...
tma,neskutočná tma...
vesmír,hviezdy,
ligotavé,vyleštené...
zhltol ma...
hltá ma,hltám ho,
krútim hlavou zbesnený,
pozerám späť na farby,pruhy,
na tie zmeny...
teraz už vidím ich,
čierna a biela tam nieje...
všetky ostatné bliščia mi do očí...
onemelý...onemelý....
ponáram sa spať,
vysiac stojím na hviezdach...
čas pre mňa prestal existovať...
štvorec,kruh,perspektíva,
zvodca skrýva trojuholník...
predo mnou to všetko ako sieť...
rybár hádžuci sa do mora,
holými rukami planktónu chytá odpoveď,
no je namočená ako zem čo ho celý život drží nad vodou...
nelietam v priestore,
no mrknutím oka nad to všetko podo mnou ,
vidím akúsi spleť...
čistú...čistú...
čistú ako jar...
ako každé obdobie...
ako nedotknuteľnú pleť...
ČIERNA A BIELA...
-spoveď-
som iba divák,
po tomto všetkom netúžim poznať odpoveď...
vídaval som ju,
nedá sa spoznať,
aspoň podla všetkých farieb...
biela a čierna iba tie poznajú ju...
vedeli o nej hneď...
už na začiatku...
keď ani ona nepoznala odpoveď...
v riadkoch....